Na začiatok by som chcel napísať, že sme sa pre cestu do Maroka rozhodli len pár dní pred odjazdom.Nebol to problém, vzhladom na zrušenú vízovú povinnosť a tak sme 14.12.2008 vyštartovali, bez presnejšieho plánu. Cesta po Európe nebola zvlášt zaujímavá.

Chcel by som spomenúť snehom zaviate cesty v oblasti medzi Talianskom a Francúzskom, kedy sme si párkrát chceli skrátiť cestu, ale vždy sme sa museli vrátiť na diaľnicu a tiež pokus o vykradnutie auta v Španielsku na parkovisku. Pohybovali sa tam chlapci, niečo medzi 12-15 rokmi. Títo pravdepodobne tipovali autá pre zlodejov, ktorí sa tam ukázali asi o 2-ej hod. ráno a pokúšali sa otvoriť zámok mojej Toyoty. Keď zistili, že som v aute, tak rýchle zmizli aj s jedným „tipovačom“, ktorý tam čakal na „svoj podiel“.

Rozhodli sme sa, že sa nalodíme na trajekt v Almerii, prístavnom meste na juhu Španielska. Loď odchádzala o 22-ej hod. a mali sme dosť času na parkovisku v prístave. Tu sme stretli manželský pár z Bavorska s ich obytným MAN-om. Pán mal 81 rokov a bolo obdivuhodné, že sa pustili na takú cestu, obzvlášť, ked nám ukázal dve terénne motorky, s ktorými sa chystali do púšte. Pripomeniem len, že rezervné koleso tohoto auta váži asi 125 kg.

Plavba do Melilli trvala 6,5 hod., a po tejto skúsenosti si myslím, že je lepšie kúpiť si aj kajutu. Vylodili sme sa ešte na španielskom území. Smer na colnicu nebol označený, ako by očakával Európan. Pred kruhovým objazdom, ku ktorému nás priviedla hlavná cesta, je treba zabočiť doprava. Colné odbavenie tu bolo pre nás zážitkom a kto na to nie je pripravený, ten sa musí obrniť trpezlivosťou. Nechceli sme využit ponuku „pomáhačov“, ktorí za 10 EUR ponúkali vybavenie colných dokladov a tak sme sa s manželkou spomínaného pána zamiešali do chaotického davu ľudí, ktorí sa zo všetkých strán tlačili k jednému okienku. Po nejakom čase otvorili colníci aj druhú prepážku, ale výsledkom bolo len to, že sa dav rozdelil a naďalej sa prakticky nehýbal. Od Maročanov sme sa dozvedeli, že akceptujú „ženské právo“ ísť k okienku mimo rad, aby sa v ňom nemuseli tlačiť, čo sme rýchle využili a získali sme potrebné formuláre. Nebolo ľahké ich vyplniť a odstáť si dalšiu frontu, ale po pár hodinách sa nám podarilo prejsť colnicou.

Moje prvé pocity v Maroku boli zmiešané, ale to sa asi stane každému, kto ešte nebol v Afrike. Vymenili sme si v banke peniaze, rozlúčili sme sa s našimi známymi a pokračovali smerom na mesto Oujdu a ďalej popri alžírskych hraniciach na juh. Často sme cestou stretali policajné kontroly, na ktoré sme si časom zvykli, hlavne pri vjazdoch a výjazdoch z miest. Policajti majú spravidla vytvorené šikany zo zastavovacích pásov, pri ktorých je umiestnená „stopka“. Tu je treba spomaliť a čakať na znamenie policajta. Policajti majú v Maroku rešpekt a vnímali sme ich ako niekoho, kto je nám ochotný pomôcť. Cesta na juh bola asfaltová a viedla cez kamenistú púšť. Ked sa zotmelo, tak sme odbočili z cesty do púšte a vyhľadali miesto na spanie. Znamením pre blížiaci sa západ slnka sú okrem hodín aj predlžujúce sa tiene. Je na mieste napísať, že je rizikom jazdiť v noci, pretože sa ľahko stane, že stretnete auto bez zapnutých svetiel, prípadne káru s oslíkom a pod. Mysleli sme si, že sme v púšti na velkom priestore sami. Z toho nás ale ráno „vyviedli“ psy nomádov, ktorí boli utáborení neďaleko od nás. Teploty v noci sa pohybovali tesne pod nulou a tak sa vytvorila námraza, ktorá ale rýchle mizla s vychádzajúcim slnkom, rovnako ako stúpala teplota, ktorá sa cez deň pohybovala medzi 16-20 stupňami. Touto cestou sme sa dostali až do mesta Bouarfa, odkiaľ sme odbočili smerom k alžírskym hraniciam a ďalej na pistu popri nich. Tu sa zišla GPS-ka, ktorá nám ponúkala doležité info o našej polohe, vzhľadom na blízkosť alžírskych hraníc. Pisty sú vyjazdené trasy v púšti, ktoré sa rozdvojujú alebo spájajú, prípadne sa vytrácajú do stratena. Aj my sme sa pýtali na smer nomádskych žien. Ľudia, ktorých sme stretli, sa k nám chovali priateľsky a v tomto smere sme nemali prakticky žiadne problémy. Okrem arabštiny tu rozprávajú francúzky, španielsky trochu anglicky a veľmi málo nemecky. Úsmev a zamávanie pravou rukou na pozdrav je bežné. Deti si pýtali od nás bonbóny a dospelí tričká, cigarety a na severe aj alkohol. Ponúkajú sa často ako sprievodcovia a pod., za čo si potom pýtajú odmenu. Toto nemusí byť vždy príjemné, ale je pravdou, že nám niekedy poskytli dobré informácie. Majú väčšinou problém orientovať sa v mape, ale smer nám ukázali vždy spoľahlivo. Asi po jednom dni sme dorazili do mesta Erfoud, kde sme navštívili miestne múzeum minerálov a fosílií. Bol to pre nás zážitok, pretože sa v tomto múzeu dali exponáty prezrieť skutočne zblízka. Nakoniec nás chlapec, ktorý v múzeu pracoval, zaviedol aj do dielní, kde v navozených kameňoch hľadali skameneliny. Zrovna keď sme tam boli, tak sa im podarilo nájsť skutočne veľkého trilobita. Niekoľko skamenelín sme si od nich kúpili a pokračovali sme do mesta Rissani. V meste sme sa nechali oholiť v miestnom holičstve, čo nebolo nijak drahé a boli sme s prácou holiča skutočne spokojní. Aj vdaka obchodníkovi, u ktorého sme pili silný mätový čaj, sme si prezreli miesta, kam by sme sa sami asi nepozreli. Boli to priestory, kde bývali obyvatelia mesta v bytoch umiestnených v zakrytých uličkách, čo im pri vysokých letných teplotách poskytovalo príjemný chládok. Ďalej sme pokračovali po čiastočne kamenistých a čiastočne pieskových pistách k Erg Chebbi. Sú to pieskové duny 15 – 20 m vysoké, ktoré skrývajú oázu. Tu sme vypustili tlak z pneumatík na približne 1 atm. Môžem napísať, že Toyoty, aj keď plne naložené, zvládali túto jazdu po dunách bez problémov. Stretli sme Ibrahima, 22 ročného chlapca, ktorý nás doviedol do oázy a ukázal nám aj miesto, kde sa ťažil kameň, plný skamenelých živočíchov, ktorý vznikol pravdepodobne metamorfózou morského dna.

Ďalej sme pokračovali k pohoriu Veľký Atlas, na vrcholkoch ktorého sa dal z diaľky rozoznať sneh. Z asfaltovej cesty sme odbočili zase na pistu a prechádzali sme cez malé dediny, kde sme si od miestnych žien kúpili chlieb, pečený v malých kruhových peciach. Chuťovo bol skutočne výborný. Cesta cez Atlas viedla v 2200 m výške a všade popri nej sú stánky s predavačmi, ktorí ponúkajú minerály a skameneliny.

Na druhej strane pohoria nás čakalo mesto Marrakeš. Myslím, že toto je dobre známe turistom spolu s jeho tržnicou, kde sa zjednávajú ceny. Za zmienku stojí pre nás trochu chaotická doprava. Časom sme si ale na spôsob jazdy v mestách zvykli.

Naša trasa viedla ďalej smerom k západnému pobrežiu a mestu Safi, ktoré je známe výrobou keramiky a ďalej smerom na Casablancu, kde sme sa s Toyotami „zamotali“ na trh a kde sme sa pri šoférovaní skutočne zapotili. Odtiaľ sme zamierili na Meknés a Fés. Severne od Meknésu sme navštívili historické rímske mesto Volubilis. Pri jeho prehliadke je možné si ľahko predstaviť, ako vyzerala jeho pôvodná forma a je určite zaujímavé pre každého, kto sa o históriu zaujíma.

Fes bol príjemným rozlúčením s väčšími mestami a odtiaľto sme zamierili na sever, do prístavného mesta Nador. Tu sme prešli colnou kontrolou, keď nám colníci zrentgenovali autá spolu s kamiónmi. Vyplnili sme už trochu nám známe formuláre a trajektom sme sa 7-hodinovou plavbou dostali zase na európsky kontinent. Myslím, že Maroko, hlavne mimo miest predstavuje pre nás starý svet, so starými zvykmi a fantastickou prírodou a je vhodné pre cestovatelov, ktorí si chcú utvoriť predstavu o severozápadnej Afrike.